Mojkon | Ohlávka

Tento kúsok výstroja je jedným z prvých, s ktorými sa mladý kôň dostane do kontaktu. Prvá ohlávka žriebä zvyká na to, že na jeho tele sa bude občas nachádzať nejaký cudzí predmet, ktorý mu však neublíži - a dá sa teda bez problémov strpieť. Na ohlávke žriebä učíme nechať sa viesť, zastavovať, cúvať, pokojne stáť, byť uviazané, prípadne nastupovať do prepravníka.

Pri výcviku zo zeme je ohlávka tiež nenahraditeľným pomocníkom - teda ak je naším cieľom kôň jemný v papuli, neskazený nešetrným ťahaním za lonž. Ideálne by sa aj obsadanie a prvé lekcie v sedle mali konať iba za doprovodu ohlávky - kôň má predsa dosť starostí už len s udržiavaním rovnováhy pod jazdcom a učením sa správnych reakcií na náš sed, váhu a holene, nieto sa ešte trápiť aj so zubadlom.

Základné veci, ako je vodenie, zastavovanie, cúvanie, uväzovanie a pokojné státie, učíme koňa na ohlávke.

Ako výcvik jazdeckého koňa pokračuje, naše pomôcky a jeho reakcie na ne by sa mali stále zjemňovať, naša vzájomná dôvera i rešpekt by mali postupne stále rásť - až kým sa napokon od zubadla nebudeme môcť opäť bezpečne vrátiť naspäť k ohlávke. Ak je kôň už dostatočne vzdelaný, na dosiahnutie pekného, vyklenutého a podsadeného držania tela nám jemný, odstupňovaný tlak ohlávky na nos a pomôcky rečou tela (holene, panva, váha) celkom postačia. Avšak kým sa dostaneme do tejto fázy, môže to trvať aj niekoľko rokov - rozhodne sa to nedá dosiahnuť nijakým rýchlovýkrmom. ;-)

Upozornenie - ani za ohlávku koňa nikdy necukáme! Ovládnime v napätých chvíľach svoje emócie a postupujme zásadovo a spravodlivo (pár nádychov a výdychov pomôže) - prudkým mykaním za ohlávku by sme koňa iba zbytočne vynervovali. Navyše kone, s ktorými sa takto nešetrne zaobchádza príliš často, začnú časom aj na najmenšie rozvlnenie vodítka reagovať prudkým vystrelením hlavy nahor. Nielenže to je nezdravé a nepekné, ale pre koňa je to nepríjemné hlavne psychicky. Naviac (a to platí zvlášť naliehavo u žriebät a mladých koní!) prudkým mykaním za ohlávku - hlavne ostrú povrazovú - môžeme ľahko poškodiť jemné nervové pletence na zátylku koňa a tým, že kôň myká hlavou nahor, si ďalej poškodzuje väzy. To môže spôsobiť až trvalé bolesti a spazmy (kŕče) v zátylku, ktoré neskôr koni znemožnia uvoľnene ho vyklenúť a prijať zubadlo. Takže jedna dobrá rada - necukajte svojho koňa, ani za zubadlo, ani za ohlávku!

Samozrejme, ohlávka je nenahraditeľnou pomôckou počas celého života koňa (bežné vodenie, uväzovanie...), no ak budeme na vzťahu s naším koňom naozaj poctivo pracovať, časom sa zaobídeme aj bez nej. Samozrejme nie vždy - bezpečnosť je vždy prvoradá - ale napríklad na vedenie do výbehu a z výbehu, pri čistení a sedlaní (odsedlávaní), krokovaní po tréningu... ju nasadzovať nemusíme. Aj jazdiť sa dá bez ohlávky (a pritom sa kôň môže stále pohybovať zdravo, vo vyklenutom rámci!) - drezúrne, skákať, chodiť na vychádzky... Ale toto všetko platí len za dvoch BEZPODMIENEČNÝCH okolností - že si s koňom navzájom už 100%-ne dôverujeme a rešpektujeme sa navzájom! Ak máme čo len najmenšie pochybnosti, neriskujeme, nikdy. Vždy najprv kriticky zvážime svoje schopnosti a úroveň nášho vzťahu s koňom - aj jeden jediný prešľap nás totiž môže tvrdo vrátiť o mnoho mesiacov práce späť, o riziku zranenia ani nehovoriac. A v žiadnom prípade to neriskujeme, ak existuje možnosť, že by sa kôň mohol pri úteku dostať na verejnú komunikáciu - to nikdy.

Perfektná obojstranná dôvera a rešpekt sú pre jazdenie bez ohlávky nevyhnutným základom!

Keď už teda vieme, kedy ohlávku používať a kedy nie, pozrime sa na jednotlivé typy - na aké príležitosti sa hodia, ako ich používať, čo všetko by mali spĺňať a ako sa o ne starať.

Klasická ohlávka, ktorá sa používa na vodenie a uväzovanie. Jej široké remene poskytujú pohodlie a rozkladajú tlak na väčšiu plochu, takže ňou nemožno dávať až také presné signály a kôň sa do nej môže silou oprieť. Preto sa veľmi nehodí pre výcvik. Avšak ak je už kôň dostatočne vyškolený, možno sa k nej opäť vrátiť - kôň by totiž mal už reagovať na tak jemné signály, že ani slabšie pôsobenie stajňovej ohlávky by nemalo ovplyvniť jeho odpovede na naše pomôcky; plus by ju už nemal zneužívať na udržiavanie rovnováhy.

Ak však máme mladého alebo skazeného koňa, ktorý vôbec nie je naučený reagovať na tlak ustúpením od neho - teda na tlak reaguje iba protitlakom (čo je prirodzené, no pre nás nevhodné) - stajňová ohlávka nám veľmi nepomôže. Takéhoto koňa je najlepšie najprv na ohradenom priestranstve niekoľko ráz preškoliť na povrazovej ohlávke a až potom sa vrátiť k stajňovej.

Základom dobrej stajňovky sú pevné remene a bezpečné krúžky a pracky zo silnej zliatiny, ktorá sa len tak nezlomí a neroztiahne. Ideálne by sa mala dať nastaviť nielen veľkosť nátylníka, ale aj nánosníka - v každom prípade musí ohlávka dobre sadnúť. Pod podhrdelník by sa bez problémov mali vojsť 4 prsty, pod nánosník aspoň 2-3; nánosník má sedieť uprostred nosovej kosti, nie nižšie. Ak je ohlávka priveľká, môže sa zošuchnúť alebo si ju kôň môže o niečo zachytiť - čo je rozhodne veľmi nebezpečné a neoplatí sa to riskovať. Toto riziko hrozí najmä u malých žriebät - predstavte si, že sa žriebätko škrabká zadným kopýtkom na líci a zrazu sa mu zachytí do priveľkého nánosníka... Karambol je na svete. Ak je však naopak ohlávka primalá, môže nepríjemne tlačiť až odierať.

Pod podhrdelník sa musia vojsť aspoň 4 prsty...

... pod nánosník 2-3...

... a nánosník má sedieť uprostred nosovej kosti.

Odretie môže byť spôsobené aj materiálom - preto vyberajte pozorne. Najbežnejšie a najlacnejšie sú samozrejme nylonové ohlávky, tie však aj najviac odierajú. Opačným extrémom sú masívne baránkom vypodložené ohlávky - no existujú aj estetickejšie riešenia. :D Napríklad mäkký hladký neoprén či flís celkom dobre bránia odretiu, takisto sa vyrábajú aj ohlávky s podložením z mäkkej kože (tie sú však už drahšie a vyžadujú aj náročnejšiu údržbu). Najdrahšie sú samozrejme kožené ohlávky, no je pravda, že tie nezvyknú odierať, majú najdlhšiu životnosť a napríklad na súťaž sa taká vecička tiež môže hodiť. Na bežné nosenie je to ale podľa mňa zbytočný luxus. ;-)

Ohlávky podložené flísom a mäkkým neoprenom.

Ak chceme, aby koňa ohlávka nedrela, musíme sa o ňu aj náležite starať. Nylonovú ohlávku stačí vždy len okefovať ryžiakom od blata, prachu a uvoľnených chlpov, raz za čas oprať. Neoprenové podloženie sa môže vždy omyť mokrou špongiou. Avšak kožené ohlávky treba každý týždeň (alebo aspoň každé dva) umyť, utrieť a namazať, aby koža zostala pružná a hladká - inak stvrdne, popraská a začne koňa odierať.

V poslednej dobe veľmi rozšírený typ ohlávky, jej hlavným popularizátorom sa stal zakladateľ PNH Pat Parelli - preto ju aj ľudia volajú "parellka". Táto ohlávka je zhotovená z jedného kusu pomerne tenkého lana, vďaka čomu je veľmi ľahká a zároveň aj veľmi ostrá. Keď nepôsobí, kôň ju na hlave takmer necíti, ale akonáhle sa na ňu vyvinie tlak, pôsobenie je veľmi silné a tiež presne lokalizované - uzlíky sú totiž navrhnuté tak, aby tlačili iba na konkrétnych bodoch hlavy.

Preto sa tento typ ohlávky perfektne hodí na výcvik mladých koní, koní skazených či málo citlivých. Takisto je vhodná na prácu zo zeme (pre akéhokoľvek koňa) i jazdenie (kôň na vyššom stupni výcviku). Pri lonžovaní je rozhodne lepšie zapnúť lonž do povrazovky než do krúžku zubadla (a teda nerušiť koňa zbytočne v papuli) - najmä mladé kone sa pri lonžovaní na povrazovej ohlávke rýchlo naučia držať rovnováhu na kruhu samostatne a lonž nenapínať, pretože sa do nej nemôžu opierať. Avšak pozor - na bežné vodenie a uväzovanie sa povrazová ohlávka nepoužíva, koňa s nasadenou povrazovkou nikdy nenechávame osamote a v žiadnom prípade ho s ňou nepúšťame do výbehu! Táto ohlávka je zvyčajne totiž vyrobená z tak pevného lana, že pri panickej reakcii nepovolí - a kôň by sa vďaka tomu mohol zraniť.

Lonžovanie na povrazovej ohlávke koňa učí držať rovnováhu na kruhu samostatne - a nenapínať lonž.

Povrazová ohlávka pôsobí princípom tlak-uvoľnenie. S jej pomocou môžeme koňa naučiť nenapínať vodítko pri vodení (nepredbiehať sa ani nezaostávať), zastavovať a plynule cúvať bez potreby vyvíjať silu, pokojne stáť, skláňať hlavu, ohýbať sa, ustupovať... Možností je nekonečné množstvo. Hlavný princíp však spočíva v tom, že kým kôň nezareaguje požadovaným spôsobom, budeme mu mierne znepríjemňovať život tlakom ohlávky. Tento tlak by mal byť jemný, ale stály. Začíname vždy slabým tlakom, postupne ho (v jasne oddelených stupňoch) zvyšujeme; no nikdy sa neuchýlime k nekontrolovane silnému ťahaniu - ani v najvyššom stupni by tlak nemal presiahnuť silu pár kg. V momente, keď kôň povolí, potom musíme okamžite tlak celkom uvoľniť, radostne pochváliť a dopriať koni chvíľku na oddych a zamyslenie. Dôležité je uistiť sa, že vždy pôsobíme správnym smerom a v súlade s rečou nášho tela (aby sme koňa nemiatli) a tiež neopakovať jedno cvičenie do nemoty. Keď kôň danú lekciu pochopí, už ju netreba opakovať - iba samotný cvik využijeme neskôr v rámci ďalších cvičení (napr. skláňanie hlavy pri nácviku uzdenia).

Naučiť koňa udržiavať pri vodení úctivú vzdialenosť je jedným zo základov dobrej výchovy - a práve tu môže pomôcť povrazová ohlávka.

Povrazová ohlávka musí vždy presne sedieť danému koni - kupovať ju v obchode podľa bežných čísel sa veľmi nevyplatí. Najlepšie je vyrobiť si ju vlastnoručne (na internete sa dajú nájsť dobré, zrozumiteľné návody) a veľkosť prispôsobiť na mieru - uzly utiahnite až na koni. Aj keď sa to na prvý pohľad zdá byť zložité, s trochou trpezlivosti sa to na niekoľký pokus dá zvládnuť. ;-) Prípadne ak naozaj nemáte na viazanie bunky, kúpte iba takú ohlávku, ktorá má uzlíky ešte povolené, a teda sa dá individuálne prispôsobiť. Najdôležitejšie je, aby presne sedeli uzly nánosníka (aby tlačili na body tesne po stranách nosovej kosti v jej prostriedku) - čiže nánosník nesmie byť ani príliš dlhý, ani príliš krátky a takisto ani lícnice. Príliš nízko položený nánosník by koni mohol pri zatlačení brániť v dýchaní, privysoko by nepôsobil. Nánosník povrazovej ohlávky má byť voľný aspoň na 4 prsty. Dôležitá je aj veľkosť podhrdelníka - pod žuchvy koňa sa musí vojsť zaťatá päsť.

Uzlíky nánosníka majú tlačiť po stranách nosovej kosti v jej prostriedku...

... nánosník má byť dostatočne voľný...

... a takisto aj podhrdelník.

Čo sa týka materiálu, najbežnejšie používané je mäkké horolezecké lano o hrúbke 4-6 mm - hrubšia ohlávka je príliš jemná, tenšia zas príliš ostrá. Ohlávka môže byť vyrobená aj z mäkkého bavlneného povrazu s okrúhlym prierezom, ktorý neodiera, no ten sa zas ľahšie pretrhne. Použiť sa môže aj mäkký nylonový povraz, no ten by som doporučila iba buď pre veľmi pokročilého koňa, ktorý dobre reaguje aj na jemnučký tlak alebo naopak pre veľmi tupého (nemyslím hlúpeho, ale málo citlivého) koňa, ktorý nereaguje ani na silný tlak. Pre jemné, avšak nevzdelané kone sa príliš nehodí - je veľmi ostrá a môže zanechať nepríjemné skúsenosti. Celkovo platí, že čím je kôň citlivejší a mladší, tým jemnejšiu ohlávku by sme mali voliť. U vzdelaného koňa môžeme dosiahnuť dobré výsledky v podstate s akýmkoľvek výstrojom, no tým ostrejším môžeme pôsobiť presnejšie a ešte o niekoľko stupňov jemnejšie - vlastne aj musíme!

Príliš hrubá povrazovka (8 mm) = nepresný prenos signálov.

Dosť tenká povrazovka z nylonu (4 mm) - vhodná iba do citlivých rúk a na vyškoleného koňa.

Starostlivosť o povrazovú ohlávku je jednoduchá, stačí ju pravidelne prať (prípadne vždy aspoň okefovať blato). Ak sa na nejakom mieste začne ohlávka párať, treba toto miesto ihneď úhľadne oblepiť textilným leukoplastom, aby sa tu kôň neodrel.

Tento masívny typ ohlávky sa už dnes až tak bežne nepoužíva, ale v mnohých "tradične" založených stajniach na nej ešte stále prebieha lonžovanie mladých koní a začiatočníkov. Tým, že je má veľmi široké remene (najmä na nánosníku), rozkladá tlak na veľkú plochu a koni tým dovoľuje silou sa do nej opierať. Ak takto kôň proti ohlávke tlačí na lonžovacom kruhu, odstredivá sila mu začne vytláčať nos von z kruhu a zátylok dnu, plus zadok začne vypadávať z kruhu von - kôň sa tým pádom kriví. Napínanie lonže spolu s bortením zátylku spôsobujú časom zmeny na stavcoch chrbtice a kĺboch a šľachách končatín - je to veľmi škodlivé!

Zo spomínaných dôvodov je preto podľa mňa používanie tejto ohlávky vyslovene škodlivé (v prípade napínania lonže) alebo aspoň kontraproduktívne (neumožňuje dávať žiadne presné, jemné signály, iba koňa ovláda hrubou silou). Námietka, že zapnutím lonže do krúžku obnoska sa šetrí papuľa koňa, je opodstatnená len v prípade, že na koni zároveň nesedí začiatočník, ktorý mu rve do papule alebo kôň nemá neprimerane utiahnuté vyväzovacie oťaže. Navyše tým, že obnosok pevne zviera čeľuste koňa a tlačí mu na líca, môže ľahko spôsobiť stuhnutosť čeľustných svalov a tým pádom aj svalov krku, pliec a chrbta.

Myslím, že oveľa vhodnejšie je použiť na lonžovanie povrazovú ohlávku, ktorá koňa zbytočne neobmedzuje, je ľahká, voľná, šetrí papuľu a hlavne koni nedovolí opierať sa do nej - rovnováhu musí držať sám. Viac na tému pripínania lonže nájdete v tomto článku.

Tento obnosok má kovovú nánosnú časť pokrytú kožou, je vcelku tenký a napasovaný presne na mieru - musí dokonale priliehať. Prostredný krúžok je otočný - lonž preto pri zmene smeru netreba prepínať. Jeho nevýhodou je, že pevne stíska čeľuste koňa, a teda môže spôsobiť stuhnutosť, no na druhej strane je na ňom dobré to, že nie je príliš široký a kôň sa doň nemôže opierať (aj kvôli kovu v nánosnej časti).

Na zvládnutie veľmi temperamentých či skazených koní to môže byť jediná účinná pomôcka, no i tak si myslím, že na bežnú prácu je nevhodný - príliš autoritatívny (dá sa to aj jemnejšie, bez zväzovania papule). A navyše u nás sa ani nedá až tak ľahko zohnať, takže jeho použitie zostáva vo viac-menej hypotetickej rovine - no oplatí sa vedieť o všetkých možných alternatívach. ;-)

Autor fotografie: Aneta Hnyková

Ak cez stajňovú ohlávku prevlečieme retiazku - či už podľa L. Tellington-Jonesovej alebo iba pod bradou, vždy tým pôsobenie tlaku veľmi zostríme. Pozor - koni tým môžeme veľmi ľahko spôsobiť bolesť, až zranenie! Takéto pomôcky patria rozhodne iba do rúk odborníkov a treba s nimi zaobchádzať veľmi opatrne. Na bežné vodenie a uväzovanie by som retiazku rozhodne nepoužívala (možno iba v prípade nebezpečného zvieraťa na začiatku prevýchovy, ale aj to by som veľmi zvažovala).

Áno, aj na tom záleží a veľmi! Každý kôň, nielen ten citlivý, si zaslúži slušný a šetrný prístup. Preto nehádžte na svojho koňa ohlávku ako by bol Vaším otrokom - ale jemne mu ju nasaďte, je to predsa Váš priateľ! Tak ako pri uzdení, aj pri nasadzovaní ohlávky by mal mať kôň hlavu dole, takmer až pri zemi. Ak to ešte nevie, treba ho to naučiť na povrazovej ohlávke (dovtedy ju nasadzovať, ako sa dá) a potom by malo k pozitívnej reakcii stačiť už len položiť ruku na zátylok. Kôň so sklonenou hlavou je zrelaxovaný, jeho únikový inštinkt je vypnutý, chrbát má príjemne vyklenutý. V takejto polohe by sme sa mali snažiť s koňom začínať a končiť každú činnosť, každé cvičenie.

Ak už kôň zvláda skloniť hlavu na jemný tlak ohlávky, cvičte skláňanie hlavy iba na položenie ruky na zátylok.

Ohlávku si dopredu pripravte, jemne na nos navlečte nánosník a striedavým posúvaním pravej a ľavej lícnice nahor ho dostaňte do správnej polohy (uprostred nosa). Pri povrazovej ohlávke prevlečte podhrdelník až za žuchvy a jemne preložte nátylník na ľavú stranu. Podľa možností sa vyhýbajte prevliekaniu zapnutej ohlávky cez uši - alebo keď nemáte na výber, aspoň uši prestrkujte veľmi opatrne a nikdy ich neskŕčajte!

Ak sa pracka nátylníka nedá rozopnúť, uši ním prestrkujte veľmi šetrne.

Pracku zapnite tak, aby bol podhrdelník primerane voľný (na 4 prsty alebo päsť), ale zasa aby nánosník nevisel príliš nízko. V prípade povrazovej ohlávky upevnite nátylník jedným z dvoch zobrazených uzlov - v každom prípade však musí voľný koniec smerovať dozadu. Po celý čas trvajte na nízkom držaní hlavy a na záver skontrolujte, či ohlávka dobre, symetricky sedí a či niekde netlačí.

Pri skladaní ohlávky postupujte opačne a hlavne nedopustite, aby Vám kôň ušiel s ohlávkou napoly na hlave - mohol by si ublížiť! Aj pri skladaní primäjte koňa skloniť hlavu - bude Vám to obom príjemnejšie. ;-)

Tak vidíte - naozaj nie je ohlávka ako ohlávka. :) Každá sa hodí na niečo iné, treba si vedieť správne vybrať aj konkrétny typ, materiál a veľkosť a správne ohlávku používať - a možno sa niektorých vecí radšej v prospech koňa aj celkom zriecť.

Ak chcete vedieť, čo používam ja osobne, poviem Vám to - na začiatku výchovy a výcviku mladého / skazeného koňa používam povrazovú ohlávku, koňa na nej učím nechať sa viesť, zastavovať, stáť, cúvať, ohýbať sa, chodiť na lonži, pod sedlom... A časom, keď už proti ohlávke kôň vôbec netlačí a dobre reaguje aj na jemný tlak, postupne sa vraciam späť k obyčajnej stajňovej ohlávke (alebo ohlávku nepoužívam niekedy vôbec), aj keď samozrejme na isté príležitosti ešte stále radšej používam povrazovú ohlávku. Retiazky nepoužívam, zatiaľ som to nikdy nepotrebovala. A čo sa týka obnoskov, ten u nás bežný, masívny typ som skúsila len raz - a bola to katastrofa. Kobyla, čo mi už na povrazovke chodila krásne na prevesenej lonži, sa okamžite začala neskutočne ťahať, vypadávať zadkom, bortiť sa v zátylku a všemožne bojovať (a hlavne sa jej nepáčilo pevné stiahnutie čeľuste). To jednoducho nie je nič pre mňa, ja chcem, aby mi kôň reagoval na jemné a presné pomôcky a bol za každých okolností nezávislý, najmä v otázke rovnováhy! A to bohužiaľ na obnosku nebolo možné...

Samozrejme, je to len na Vás, čo budete používať, no skúste pred tým, než urobíte nejaké rozhodnutie, zvážiť pre a proti všetkých možností - tak kvôli Vášmu koni, ako aj kvôli svojmu rozhľadu a svedomiu. ;-)

skopírované z www.equilibrio-natural.blog.cz